Lukáš — Úvod

Najradikálnejšia veta celej Lukášovej knihy zaznie už v prvej kapitole — a nespieva ju žiadny vodca ani prorok. Spieva ju mladá, nevydatá žena z galilejskej dediny, odkiaľ nikto nič neznamená: Mocných zhodil z trónov a ponížených pozdvihol. Hladných nasýtil, bohatých poslal preč naprázdno. V jazyku prvého storočia to nie je zbožné želanie. Je to politické vyhlásenie.

V tejto jednej vete je téza celej knihy: kto na prvý pohľad stojí vonku, stojí v skutočnosti uprostred. Do nej sa rozloží takmer každý ďalší príbeh.

Aký je to text

Kto otvorí evanjelium prvýkrát, väčšinou príde s nesprávnou predstavou. Buď čaká reportáž s overiteľnými faktami, alebo náboženskú propagandu v historickom kostýme. Lukáš nie je ani jedno, ani druhé.

To, čo napísal, patrí k antickému žánru zvanému bios — životopis. Písali ich Plutarchos, Suetonius, Tacitus. Pravidlá dnes znejú cudzo, vtedy boli jasné: autor vyberá scény, ktoré zhustia zmysel jedného života. Materiál radí nie podľa kalendára, ale podľa argumentu. Komponuje reči — nie ako podvrh, ale ako uznávanú literárnu prax: čo by táto osoba v tejto situácii povedala? Tak pracovali všetci antickí historici a ich publikum to vedelo.

Lukáš to sám hovorí v prvých štyroch vetách: preskúmal zdroje, vypočul svedkov a teraz píše „usporiadaný výklad" pre istého Teofila. Usporiadaný neznamená chronologický. Znamená: vyrozprávaný so zámerom.

Autor sa nikde nemenuje. „Lukáš" je meno z tradície druhého storočia — azda lekár z Pavlových listov, istota nijaká. Text sám prezrádza vzdelaného pisateľa, istú gréčtinu, znalosť židovských spisov v gréckom preklade, pravdepodobne nežidovský pôvod. Vznik medzi rokmi 80 a 95, teda zhruba päťdesiat rokov po udalostiach. A existuje pokračovanie: Skutky apoštolov sú druhý diel toho istého projektu.

Ako čítať antický text

Tri veci, ktoré vtedajšie publikum vedelo a ktoré dnešný čitateľ potrebuje.

Reči nie sú stenogramy. Žiadny antický autor netvrdil, že doslova zaznamenal, čo kto povedal. Zaznamenal, čo by tá osoba pravdepodobne povedala — zhustil, zaostril, doviedol k pointe. Tak pracoval Thukydides, tak Lukáš. Nie je to podvod, je to iná dohoda medzi autorom a čitateľom.

Čísla majú často symbolickú funkciu. Dvanásť apoštolov, sedemdesiat vyslancov, štyridsať dní na púšti — nejde o náhodné počty, ale o nositeľov významu, ktorých židovsky vzdelané publikum rozpoznalo okamžite.

Výber je interpretácia. Lukáš nerozpráva všetko, čo sa stalo — vyberá, zhusťuje, vynecháva. A práve v tom výbere je jeho argument. Keď sa niečo objavuje u Lukáša a u ostatných evanjelistov nie, stojí za to pýtať sa prečo. Spravidla to má dôvod.

Ako sa príbeh pohybuje

Rozprávanie sleduje zemepis. Začína v jeruzalemskom chráme — náboženskom i politickom centre —, posúva sa na galilejský sever a potom sa dlhým, pomalým oblúkom vracia späť do Jeruzalema. Práve tento oblúk, tiahnuci sa cez kapitoly 9 až 19, je srdcom knihy: Ježiš kráča v ústrety mestu, o ktorom vie, čo ho tam čaká. Cestou učí, rozpráva podobenstvá, uzdravuje, háda sa. Lukáš sa neponáhľa. Cesta nie je predohra k deju — cesta je dej. Začiatok prináša dve nemožné narodenia a skúšku na púšti; koniec neprináša triumf, ale poslednú večeru, prázdny hrob a pokyn čakať. Koniec, ktorý sa otvára.

Čo si treba všímať

Lukáš má viac žien v aktívnych úlohách než ktorékoľvek iné evanjelium. Mária nielen prijíma zvesť — odpovedá piesňou, ktorá je politicky najostrejším textom Nového zákona. Alžbeta je prorokyňa, Anna je prorokyňa. Skupina žien financuje celé hnutie a text ich uvádza menovite. Ženy ako prvé svedčia o vzkriesení. Stojí za to ich rátať — a všímať si, čo hovoria a robia, nielen to, že sa tam objavujú.

Nespúšťaj z očí peniaze. Lukáš je zo štyroch evanjelií ekonomicky najotvorenejší. Prvé blahoslavenstvo tu nehovorí „blahoslavení chudobní duchom" — hovorí blahoslavení chudobní, bez prídavku. Kniha obsahuje varovania bohatým, ktoré väčšina majiteľov Biblie nikdy nečítala. Pýtaj sa cestou: čo podľa tohto textu robí bohatstvo s človekom?

Kto v Lukášových príbehoch hrá hrdinu, takmer nikdy nie je ten, koho by si čakal. Definíciu lásky k blížnemu dáva Samaritán — z etnickej skupiny, ktorou vtedajšie židovské publikum najhlbšie pohŕdalo. Jediný malomocný, ktorý sa vráti poďakovať, je takisto Samaritán. Vojak, ktorého dôvera Ježiša prekvapí, je rímsky okupant. Kedykoľvek Lukáš potrebuje ukázať, ako vyzerá správne konanie, siaha za okruh svojho publika.

A jedna otázka prechádza celou knihou: Koho si Ježiš všimne? Jeho pohľad padá na ľudí, ktorých vtedajšia spoločnosť urobila neviditeľnými. Ísť za týmto pohľadom je azda najkratšia cesta, ako tejto knihe rozumieť.

Prečo to čítať teraz

Na Slovensku nemá Biblia problém s odmietaním. Má iný problém: pre väčšinu mladých mestských ľudí prestala byť témou. Nie z hnevu ani zo vzdoru. Jednoducho preto, že to už nie je ich svet. Krst sa stal rodinnou udalosťou, birmovka povinnosťou voči babke, polnočná omša spoločenským bodom v decembri. Nič z toho k dnešnému tridsiatnikovi nehovorí osobne.

Lenže to, čo si väčšina ľudí o Biblii myslí — ak si vôbec niečo myslí —, vychádza z úlomkov: vianočný príbeh zo škôlky, zvyšok hodiny náboženstva, nejasná predstava, že ide o knihu o tom, ako má byť človek dobrý. Kto Lukáša naozaj otvorí, o túto istotu rýchlo príde. Jeho text je politickejší, než by čakal. Radikálnejší. Zvláštnejší. Prevrátenia, o ktorých hovorí, nie sú nevinné príbehy z hodín katechizmu — sú to systematické útoky na predstavu, kto si zaslúži moc, kto patrí dnu a čo bohatstvo robí s človekom. V Bratislave, Košiciach alebo Žiline tie otázky nie sú o nič viac vyriešené, než boli vtedy v Galilei.

Lukáš písal pre čitateľov, ktorí nemali žiadny dôvod čomukoľvek z toho veriť — vzdelaných Grékov a Rimanov s jednou triezvou otázkou: Kto bol ten človek a prečo je päťdesiat rokov potom stále dôležitý? Kto otvára tento text bez cirkevného zázemia, je presne to publikum, pre ktoré bol napísaný.

Otvor ho.